Tristo rokov bolo vidieť plachty na obzore tou najhoršou možnou správou. Lanzarote — prvá zastávka medzi Európou, Afrikou a Amerikou — bolo kanárskym ostrovom najviac trestaným pirátmi a korzármi: berbermi z Alžíru, Angličanmi, Francúzmi. V roku 1586 vyplienil korzár Morato Arráez Teguise s takou brutalitou, že sa jedna ulica odvtedy volá Callejón de la Sangre, Ulička krvi. V roku 1618 sa vylodila alžírska flotila s tisíckami mužov; obyvatelia sa ukryli v Cueva de los Verdes a asi tisíc ostrovanov skončilo predaných do otroctva v severnej Afrike. Z toho strachu zostali hrady, ktoré dnes fotografuješ — a múzeum pirátstva nad Teguise. Toto je celý príbeh.
Geografia, ktorá je dnes šťastím Lanzarote, bola stáročia jeho nešťastím. Ostrov bol prvou kanárskou zemou na trase z Európy a Stredomoria, najbližšie k berberskému pobrežiu a najhoršie bránený: bez hôr, kde by sa dalo skryť, so studňami a soľnými panvami viditeľnými z mora a s čímsi, čo sa na otrokárskych trhoch severnej Afriky draho platilo — s ľuďmi. Medzi 16. a 18. storočím zažila každá generácia Lanzaroťanov aspoň jeden veľký útok. Kroniky ich zaznamenávajú desiatky.
Dva dátumy bolia viac než ostatné. Prvý, 1586: berberský korzár Morato Arráez sa vylodil so stovkami mužov, dobyl hlavné mesto — Teguise — a podrobil ho brutálnemu plieneniu. Tradícia kladie do uličky pri kostole vraždenie obyvateľov, ktorým sa nepodarilo utiecť: odvtedy sa volá Callejón de la Sangre a meno je stále na tabuľke, aby sa nezabudlo. Druhý, máj 1618: najväčšia pirátska invázia v dejinách Kanárskych ostrovov. Alžírska flotila desiatok lodí a tisícov mužov sa na ostrove vylodila s časom a metódou. Obyvatelia sa rozbehli do svojho odvekého tajného úkrytu: do Cueva de los Verdes, sopečného tunela, ktorého chodby dokázali ukryť stovky ľudí aj s dobytkom. Tentoraz to nestačilo. Útočníci zablokovali vchody a po dňoch obliehania bolo asi tisíc ostrovanov — na ostrove, ktorý mal sotva pár tisíc obyvateľov — naložených na lode a predaných na otrokárskych trhoch v Alžíri. Rodiny a rehole platili roky výkupné, aby zajatcov priviedli späť, jedného po druhom.
Ostrov odpovedal, ako vedel: v kameni. Na sopke Guanapay, s výhľadom na všetky cesty do Teguise, sa spevnil hrad Santa Bárbara; v prístave Arrecife chránil kotvisko hrad San Gabriel a neskôr obranu doplnil San José. Veže vysielali dymové signály, len čo sa objavili podozrivé plachty, a obyvatelia nacvičovali útek ako dnes požiarne cvičenie. Aj urbanizmus poslúchal strach: hlavné mesto bolo vo vnútrozemí práve preto, aby sa získali hodiny varovania, a mnohé domy skrývali bohatstvo za strohými fasádami.
Dnes je z tej nočnej mory dedičstvo. Hrad Santa Bárbara hostí — s úplne logickým opodstatnením — Múzeum pirátstva; San Gabriel dnes stráži chodcov na moste Puente de las Bolas; a Cueva de los Verdes rozpráva návštevníkom, že skôr než sa stala geologickou atrakciou, bola úkrytom, ktorý zachránil tisíce životov. Keď budeš v nedeľu na trhu v Teguise, vojdi do Callejón de la Sangre a zostaň desať sekúnd ticho. Tento láskavý ostrov stáročia draho platil za krásu ležať uprostred všetkých ciest.